„S kamarátkou sme sa rozhodli, že sa pôjdeme prejsť popri rieke Topľa, lebo je tam ticho a pekná príroda. Prešli sme cez veľký most a trochu sme sa začali báť. Nádherný spev vtákov vystriedal nepríjemný hukot vody. Viki bola zvedavá, či je voda ešte veľmi studená. Kľakla si a v tom sa šmykla a spadla do vody. Začula som krik, ale Viki nikde. Začala som utekať popri rieke. Nikto nebol nablízku. Nikto mi nepomôže, iba ja. Vedela som, že musím niečo spraviť, veď takto nás to učia v škole. Ale učia nás aj, že poskytujeme pomoc, kým neohrozíme svoje zdravie. No a ja som tiež nevedela plávať. O chvíľu som ju zazrela nad hladinou. Bolo to strašné, triasla som sa a plakala. Neviem, kto mi dodal odvahu a podala som Viki ruku. Veľmi som sa o ňu bála. Ťahal ju prúd, ale ja som ju za nič na svete nechcela pustiť. Povedala som si: „Jeden za všetkých, všetci za jedného.“ Po chvíli som spadla do vody aj ja. Topili sme sa už obidve a klesali pomaly pod hladinu. Ani jedna z nás nevedela plávať. Chytili sme sa za ruky a navzájom sme sa vyťahovali nad hladinu. Nedarilo sa nám to a už sme veľmi ani nevládali. V ústach sme mali plno vody a skučali sme ako malé šteniatka. Odrazu som nahmatala drevo, aj Viki a kričala, nech sa chytí. Ani neviem ako a vytiahla som ju na breh. Bola to pre nás nekonečná chvíľa. Premočené, uzimené sme sa na brehu objali a rozplakali. Možno sme sa už nikdy nemuseli vidieť. Celou cestou domov sme sa držali za ruky, lebo sme sa stále o seba báli. Už sme nevnímali vôňu orgovánu, ani krásu prírody, ale cenu života. Domov sme sa vrátili s plačom a s našim tajomstvom, lebo sme to nikomu nepovedali. Ale jedno viem „v núdzi poznáš priateľa” a z nás sa stali ešte väčšie kamarátky.“

List napísala a skutok vykonala Viera Tancošová, v šk. roku 2016/2017, žiačka 7. triedy, ZŠ Čaklov 1