„Ja a môj kamarát Viktor sme sa rozhodli, že sa ideme bicyklovať. Na chodníku som zbadal akúsi kopu vecí. Fialový kabát, klobúk, nohavice, kabelka, opodiaľ rozbité okuliare. Zakričal som na Viktora. Postupne sme sa približovali a zrazu sme uvideli staršiu pani, ako leží nehybne na zemi. Rýchlo sme zoskočili z bicyklov. Začali sa nám triasť ruky. Nevedeli sme, čo robiť. Obaja sme naraz začali telefonovať na linku rýchlej zdravotnej služby. Viktor po bezúspešnej telefonickej komunikácii odložil telefón a naklonil sa nad pani. Dal ju do stabilizovanej polohy, zaklonil jej hlavu, vyčistil ústa a poskytol dýchanie z úst do úst. Ja som sa medzitým dovolal operátorke rýchlej zdravotnej služby. Začal som jej vysvetľovať dosť nesúvisle. Operátorka ma zastavila a začala sa ma pýtať, čo sa stalo, kde sa nachádzam, ako sa volám. Všetko som jej vyrozprával. Povedal som jej aj to, čo už urobil Viktor. Povedala, že tam máme ostať, na miesto bude vyslaná záchranka. Ja i Viktor sme boli v strese. Neviete si ani predstaviť, ako sme sa cítili. O to viac, keď ľudia prechádzali okolo úplne nevšímavo, ľahostajne. Autá síce spomaľovali, ale nikto nezastavil a neprišiel sa opýtať, čo sa deje. Nakoniec prišiel môj otec a spolu sme počkali na záchranku. Neznámu pani odviezli do nemocnice. A ako sa to celé skončilo? Viktorova mama je lekárka. Zistila, že staršia pani mala infarkt a čas v jej prípade hral veľmi dôležitú rolu. Povedala, že to bolo z našej strany hrdinské, odvážne a hlavne ľudské. Staršia pani sa nám nepoďakovala a ani nás nevyhľadala. No my vieme, že jej niekto o našom čine povedal.“

List napísali a skutok vykonali Tomáš Kerestvey a Viktor Verebes, v šk. roku 2016/2017, žiaci 8. triedy, ZŠ Pri Podlužianke 6, Levice