„Volám sa Paľo Kováč, chodím do 5. ročníka základnej školy. O mňa a o mojich súrodencov sa stará naša babka. Mama nás opustila, keď sme boli ešte malé deti. A otec je vo väzení. Dedko nám už zomrel. Môj dedko bol veľmi chorý, mal rakovinu. Ešte keď bol dedko zdravý, chodili sme spolu do lesa na drevo. Každý deň sme chodili spolu na vodu, aby mala babka z čoho variť a aby sme sa mali čím umývať. Spolu s dedkom sme sa starali o prasiatko, aby sme mali mäso. Dedka som mal veľmi rád, bol to dobrý človek. Dobre sa o nás staral. Mal auto a keď som chodil do prvého ročníka, každé ráno ma odviezol do školy a každé poobedie ma zase odviezol domov, do našej osady. Veľmi mi chýba, niekedy za ním plačem. Moja babka plače za dedkom každý deň. Keď bol dedko chorý, pomáhal som babke starať sa oňho. Obracali sme ho na posteli, podával som mu vodu, keď bol smädný. Keď babka navarila obed, kŕmil som ho. Niekedy bol dedko veľmi tučný, ale potom keď mal rakovinu schudol. Jesť mu vôbec nechutilo. Niekedy ma dedko poprosil, aby som mu masíroval nohy, lebo ho veľmi boleli. Teraz, keď bývame sami, bez dedka, pomáham babke. Každý deň, keď prídem zo školy, idem rúbať drevo. Niekedy dávam pozor na svojich mladších súrodencov, keď je babka u lekára. Veľmi by som chcel, aby bol dedko na mňa v nebi hrdý a aby mal zo mňa radosť.“

List napísal a skutok vykonal Pavol Kováč, v šk. roku 2016/2017, žiak 5. triedy, Špeciálna základná škola, J. Fabiniho 3, Spišská Nová Ves