Michaela pomáha rodičom s ťažko chorým bračekom
Kategória: Pomoc v rodine
„Vytúžený braček nemal ešte ani rok a pol, a vtedy to prišlo. Najprv to boli len občas slabé záchvaty v pravej rúčke. Tak možno raz v týždni. Matejkova rúčka bola stále slabšia. Zhoršovalo sa to tak, až mal záchvaty trikrát v týždni. Báli sme sa. Mamka nás stále prosila, aby sme si ho všímali, keď ona mala doma prácu. Aby sme ho nikdy nespustili z očí a hneď ju volali, ak sa nám niečo nebude pozdávať. To najhoršie ešte len prišlo. Záchvaty tri aj štyrikrát za deň, celá rodina v strachu. Nakoniec skončil v nemocnici. A mamka bola s ním. Vtedy som vedela, že musím byť silná. Ocko ma potrebuje a aj moja mladšia sestra. Pomáhala som zo všetkých síl, upratovala, umývala riad. Mamka bola preč veľmi dlho. Pre mňa to boli nekonečné chvíle… Matejkovi zistili nádor v hlavičke. Čakala ho operácia, po ktorej ho preberali celý týždeň. Veľmi mi už chýbali. S mamkou som rozprávala iba cez mobil. Nakoniec sa lekári rozhodli, že ich pustia domov, kým sa bude čakať na ďalší termín operácie. Doma boli dva týždne. A zase boli naspäť v nemocnici. Ďalšia operácia, o týždeň ešte jedna. Bolo to ako začarovaný kruh! Mamka stále hovorí, že to zvládol iba vďaka nám, že sme boli také silné a vďaka všetkým dobrým ľuďom, čo sa za neho modlili. Teraz má Matejko už päť rokov. Veríme, že to najhoršie má za sebou. Chodí na kontroly na onkológiu MRI hlavy. Z ďalšej operácie majú rodičia veľký strach. Matejko totiž dostáva aj vysoké horúčky, vraj sú to pravidelné cyklické teploty. Vtedy pomáham mamke vymieňať zábaly, zmerať bračekovi teplotu. Užívame si dni, keď je zdravý. Čaká ma, kedy prídem zo školy, hneď ma vystíska a prosí ma, aby som sa s ním hrala. Nechodí do škôlky, tak sa spolu so sestrou s ním hráme na škôlku doma. Nevieme, ako dlho tu s nami bude, a preto každá chvíľka je pre nás výnimočná. Ja som sa narodila so znamienkom na tvári. Mám za sebou tri operácie, časť znamienka mi odstránili. Nemám to ľahké, keď sa ma mnohí pýtajú ešte aj teraz, čo mám na tvári. Nájdu sa aj takí, čo sa zo mňa smejú. Verím, že všetko zlé sa raz na dobré obráti. O rok, ak bude všetko v poriadku, pôjde Matejko do školy. Budem veľká sestra hrdá na môjho malého brata… Môj vysnívaný malý braček.“
List napísala a skutok vykonala Michaela Surdeníková, v šk. roku 2016/2017, žiačka 7. triedy, ZŠ Centrálna 464, Svidník