„Zobudil som sa do sychravého októbrového rána a moja smutná nálada pokračovala. Včera mi zomrela prababka a moje myšlienky sa vracali na všetko, ako som si ju pamätal a čo všetko sme spolu zažili. Rozmýšľal som nad životom, ako môžeme byť jeden deň tu a na druhý deň už nemusíme. Potreboval som ísť von. Vybral som sa pozrieť môjho kamaráta na kolobežke po hrádzi popri Váhu. Hrádza bola pustá, až na jednu starú pani s dvoma taškami, ku ktorej som sa pomaly blížil. Videl som ako sa jej ide ťažko a kymácala sa. Prešiel som okolo nej a už som len počul – „Pomóc!“ Hneď som zastal, obzrel sa za seba a tá stará pani ležala s taškami na zemi. Zoskočil som z kolobežky a bežal za ňou. Pýtal som sa jej, čo sa stalo, ako sa cíti, či je jej zle, no veľmi nereagovala. Pamätám si, ako mi strašne bilo srdce a hovoril som si, že toto zvládnem. Začal som na ňu opäť hovoriť, že či berie nejaké lieky, prikývla a potom zo seba dostala, že ich nemá pri sebe. Neváhal som volať na 112. Po pár zvoneniach sa ozvala pani na druhej strane. Predstavil som sa jej a opísal čo sa stalo a ako potrebuje staršia pani pomôcť. Pani mi neverila a preverovala si to ešte raz, presne kto som a čo sa stalo a kde sa nachádzam. Všetko som jej zopakoval ešte raz a keď mi uverila, tak mi začala radiť a vysvetľovať, ako mám pomáhať. Ak mám pri ruke vodu, mám jej dať napiť, ovlažiť jej tvár, komunikovať s ňou a čakať na záchranárov. Strašne som sa bál, aby táto pani prežila, nechcel som, aby zomrela aj keď som ju nepoznal. Čakal som a konečne sa pristavil pri mne cyklista, začal mi pomáhať a všetko som mu vyrozprával, ako pani padla a že už čakám záchranku. Keď som započul zvuk sanitky, hneď som vybehol za nimi ku ceste. Doktor ma pochválil a opýtal sa ma, ako sa cítim. Odpovedal som mu, že je to celkom adrenalín a že som na seba trochu pyšný, že som to zvládol. Starú pani naložili do sanitky a ja som naskočil na kolobežku a rýchlo išiel za kamarátom. Bál som sa o tú pani. Večer som poprosil tatina a on volal do nemocnice, kde sa dozvedel, že tá pani dôchodkyňa žije a je v poriadku. Celý večer som mal dobrý pocit, že som dokázal niekomu zachrániť život. Číslo 112 si už pamätám od malého detstva, často som s maminou cestoval autom a rozprávali sme sa o tom, čo musí človek robiť v situáciách, keď je niekto zranený a potrebuje pomoc. Ponaučenie: Buď kľudný a nepanikár, keď voláš 112.“

List napísal a skutok vykonal Boris Eliáš, v šk. roku 2016/2017, žiak 6. triedy, ZŠ Ul. L.Novomeského 11, Trenčín