„Vyrastal som sám s mamkou u babky. Všade sme chodili sami – len ja a mamka, keďže babka nie je spoločenský typ a bola stále v práci. Veľmi som túžil po ockovi a súrodencoch a dokonca som vykrikoval: „Kto chce byť mojím ockom?“ Keďže môj biologický otec sa o nás nezaujímal, tak sme sa o neho nezaujímali ani my. A raz predsa sa mi tento sen splnil. Našiel som si ocka, alebo vlastne on si našiel mňa. Mám rád divadlo a práve tam sa mamka spoznala s úžasným klaviristom. Žiaľ, trpí vážnym handicapom – je nevidiaci. Preto som sa vo vnútri svojho srdca rozhodol, že sa mu odvďačím za to, že sa ma ujal ako vlastného tak, že mu budem pomáhať. A tak mu často pomáham. Tiež často chodím po súrodencov do materskej školy a starám sa o nich, keď je mamka chorá. Chodím so súrodencami každý deň von a tiež chodím často na nákupy. Ale robím to s ochotou a radosťou. Pretože pomáhanie ma baví.“

List napísal a skutok vykonal Ajjúb Tomi, v šk. roku 2016/2017, žiak 8. triedy, ZŠ Užhorodská 39, Košice